Iné

Práca počas materskej a moja realita

Práca na materskej

Toto je taký osobnejší článok. Žiadne praktické rady ani tipy v ňom nehľadajte. Avšak týka sa práce, a preto je na tomto blogu. 

Môj syn, Šimon, bude mať v lete už 2 roky. A ja už takmer dva roky dostávam otázku, či pracujem. A ak áno, tak koľko času sa dá pracovať na materskej? A ako sa vlastne dá pracovať na materskej?

Tak som sa to rozhodla spísať. Pre budúce aj súčasné mamy, freelancerky, podnikateľky, ale vlastne aj pre mojich klientov (aby ste vedeli, do čoho sa púšťate, keď so mnou budete spolupracovať).

Nič nie je čierno-biele

Keď som otehotnela a chystala sa na materskú, vnímala som dve skupiny mamičiek. Full-time mamičky, ktoré boli s deťmi od rána do večera a mamičky, ktoré si brali notebook ešte aj do pôrodnice. Čierno-biely svet.

Na tie full-time mamičky som sa pozerala asi takto: Čo s tými deťmi robia celé dni? Prečo nerobia aj niečo iné? 

Nechápala som. A podľa mňa to nikdy ani človek, ktorý nemá deti, nedokáže pochopiť. Lebo to, čo vidíte, je úplne iné ako realita. A ani tá realita sa nedá opísať, kým si ju nezažijete. A už aj keď si to zažijete, tak to máte často úplne inak ako rodičia vo vašom okolí. 

Na tie mamičky s notebookom v pôrodnici som sa pozerala s najväčším rešpektom. Taká som chcela byť. Nechcela som si brať notebook do pôrodnice, ale chcela som byť dosť silná na to, aby som zvládala počas materskej pracovať tak, ako to robili oni. 

Teraz to mám úplne naopak. Na full-time mamičky sa pozerám ako na svoje najlepšie kamošky a hrozne ich obdivujem za to, ako materstvo zvládajú a ako ich to baví. Na mamičky s notebookom v pôrodnici sa nepozerám nijak inak, lebo ich vlastne vo svojom okolí nemám. Poznám ich len “z internetu” a vôbec netuším ako to majú v realite. 

Avšak tým, že nikoho takého vo svojom okolí nemám, to na mňa pôsobí ako ilúzia Instagramu a pretvárka silných mám v roli manažériek a CEO. Verím, že to ide, ale už neverím tomu, že to je bežná prax. 

Všetko sa dá, ak sa chce

Presne s týmto heslom som sa stretávala u tých manažériek a instagramových mamičiek. Samozrejme, rozhovory a podcasty sa robia hlavne s nimi a týchto mamičiek je minimum. To som si nejak neuvedomila. Bola som zaslepená, pretože toto som chcela mať ako realitu a bola som presvedčená o tom, že to realita aj je. A teda som sa aj ja riadila heslom, že “Všetko sa dá, ak sa chce”. Bola som odhodlaná pracovať a skĺbiť to s materskou. 

A pracovať som sa fakt snažila. A popravde som počas prvého roku na materskej aj dosť pracovala. Neboli to žiadne veľké projekty, ale sem tam som spravila nejaký rozhovor, sem tam som niečo niekde napísala, občas som niekomu niečo natextovala, zmanažovala, preložila a zorganizovala aj prvé marketingové eventy v Prešove. Nejako sa to dalo. 

Ale výsledkom nebola radosť z práce. Všetko to bolo za cenu toho, že som sa stresovala, bola som nonstop unavená a nahnevaná, že nestíham. A vlastne som si chvíle materskej, ktoré som si mohla užiť, ani neužila. 

Prišli aj výčitky

Hnev, stres, únava. A ešte aj výčitky. Jednak som mala pocit, že som zlyhala v tom, že som to nezvládla skĺbiť a jednak som mala pocit v tom, že som zlyhala ako mama, pretože robím v podstate všetko preto, aby som pracovať mohla (čo u niekoho v preklade znamená, že nechcem byť so Šimonom 100 % môjho času). 

A tieto výčitky sa dostavili len preto, lebo Instagram. Objavila sa nová skupina premotivovaných mamičiek, ktoré hovorili o tom, aké je to úžasné byť nonstop s bábätkom a ako v tejto chvíli nie je nič na svete dôležitejšie (okrem Instagramu teda). Jednoducho mi vytvorili novú ilúziu toho, že byť mamou je vznešené a najlepšie povolanie na svete. A keďže som to ja takto nemala, cítila som sa strašne. 

Hlavne nemať žiadne očakávania

Ak si odo mňa pýtajú budúce mamičky akúkoľvek radu, neradím. Neviem. Jediné, čo hovorím je: “Hlavne nemaj žiadne očakávania a nebudeš sklamaná”. 

Celý ten vzťah “práca a materská” je ovplyvnený toľkými faktormi, že podľa mňa aj tých 200+ faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledky vyhľadávania, sú oproti tomu nič. 

  • Aké bude dieťa: Plače, neplače? Kojené, nekojené? Spinká, nespinká? Koľko spinká? Má koliky? 
  • Ako sa cíti mama: Šťastná? Smutná? Prekvapená? Zvláda? Nezvláda? Je na to sama? Má pomoc? Chce pomoc? 
  • Aká je doba (napríklad taký Covid), kto jej môže pomôcť (manžel, rodičia?), aké je ročné obdobie (v lete máme výrazne viac energie ako v zime), akú robí prácu (strategickú, exekutívnu) a desiatky ďalších vecí. 

Niektoré veci sa dajú síce vopred predpokladať, ale v realite budú fungovať aj tak úplne inak. 

Čo mi v praxi nefungovalo?

(Prosím, berte túto časť s humorom)

Očakávanie č. 1: Budem pracovať, keď bude Šimon cez deň spať. 

Realita: Nereálne. Mám na to asi 113 dôvodov, prečo sa to nedalo. Napríklad:

  • Spí tak krátko, že si nestihnem ani zahriať klávesnicu. 
  • Som taká unavená zo vstávania o 5:00 ráno, že idem dospávať s ním. 
  • Samotné uspávanie ma unavilo. Idem spať aj ja. 
  • Budí sa každých 20 minút a ja musím byť v strehu. Takže akékoľvek sústredenie sa na prácu je nereálne. 
  • Potrebujem si sadnúť v tichu ku knihe. Aspoň na pár minút.  
  • Čo keby som sa dnes najedla sama a v pokoji?

Očakávanie č. 2: Budem pracovať večer, keď Šimon zaspí. 

Realita: Nereálne. Ďalších 57 dôvodov. Večer som v podstate rada, že som rada a že si môžem vyložiť nohy a tupo pozerať na Instagram a mamičky a ich deti, ktoré dnes zvládli o 17 vecí viac než my so Šimom. 


Očakávanie č. 3: Bude strážiť manžel (Jany) alebo Šimove babky. 

Realita: V prvom roku života takmer nenaplánovateľné (lebo spánky a kojenie). Neskôr to nie je niečo, čo by sa dalo spraviť pravidelne alebo nejak často. Prípadne, už keď strážia, často musím robiť úplne iné povinnosti. Alebo ísť napríklad ku kaderníčke. 


Očakávanie č. 4: Budem pracovať, keď bude Šimon väčší a bude sa hrať sám. 

Realita: Hmm, čo?

Ale aj napriek tomu som to nejak dala a pracovala som. Ale na úkor čoho? Veď len zo srandy vám to zopakujem:

  • Stres: Nestííííham!
  • Hnev: Ako to je možné, že to iným funguje???
  • Únava: Potrebujem spať!!!
  • Výčitky: Som neschopná mama. 

Teraz by som to už robila inak

Trvalo mi dlho, kým som sa zmierila s tým, že všetko sa fakt nedá. A kým som pochopila, že Instagram nie je realita. Samozrejme, to vie každý rozumný človek, že to nie je realita, ale dôležité je naučiť sa, aby sa vám to aj reálne nedostalo pod kožu. 

To som sa už našťastie naučila. Neriešim mamičky podnikateľky, neriešim premotivované mamičky, neriešim ako to majú akékoľvek ďalšie skupiny mamičiek. Konečne riešim len seba, necítim sa, že som zlyhala, ale že som sa toho strašne veľa naučila. 

Po takmer dvoch rokoch už viem, ako by som to celé robila inak. Už sa cítim ako veľká frajerka, že už to viem. Ale aj tak mi to je na nič, pretože ak budem mať náhodou druhé dieťa, bude to zase úplne iné. A to “ako som to mala robiť inak”, zase zistím až po nejakej veľmi dlhej dobe. 

Pol roka úplne bez práce

Asi po roku na materskej si hovorím: “Kašlem na to. Nebudem pracovať, nebudem sa o to vôbec snažiť. Nám to jednoducho nefunguje. Keď budem mať nejaký voľný čas, čítam, cvičím, reálne si oddýchnem a bez výčitiek si pospím.” To bol super pocit, dostať sa do tohto zenu. Neviem, či to fakt trvalo až pol roka a či som reálne nič nerobila. Ale tak si to pamätám. Bolo to obdobie bez práce. 

Zrazu sa to dalo

Niekedy koncom minulého roka ma oslovili dvaja ľudia (nezávisle na sebe) a pozvali ma, aby som s nimi pracovala na projektoch. Zrazu som sa opäť dostala do situácie, kedy ma ponuka začať pracovať na zaujímavých veciach lákala. A zase som to mala potrebu vymyslieť ako to celé zmanažovať. Šimon je už predsa veľký chlapec, teraz to určite nejako pôjde, vravím si. Ale už len naplánovanie úvodného callu bol pre mňa stres. Po dlhom rozmýšľaní som to teda odmietla. Stresu som sa chcela zbaviť, nebudem si ho predsa znova privolávať. 

Dlho sme sa však o tom s Janym rozprávali. Obaja sme si uvedomovali, že akýkoľvek priestor na moju sebarealizáciu je dôležitý. A vymysleli sme to. Vymysleli sme sobotné pracovné dopoludnia. Moje. Plnohodnotný pracovný pol deň, kedy sa môžem realizovať a pracovať. Šimon si už aj tak radšej stavia Lego s tatíkom ako so mnou, takže to bude win-win pre všetkých. Jany cez víkend prevezme moju rolu a ja môžem pracovať.  

Čo sa zmenilo a čo bolo pre mňa kľúčové?

Tieto tri veci: 

  • Začínam pracovať ráno. To mi ešte Šimon nestihne spotrebovať všetku moju energiu.
  • Je to pravidelné a naplánované. Sobota je môj pracovný pol deň, tak ako má Jany 5 plných pracovných dní cez týždeň. Ak mám akúkoľvek prácu, ktorú nestíham počas týždňa, viem, že na to budem mať priestor v sobotu. Vďaka tomu sa nestresujem ani sa nehnevám, že niečo nestíham. V sobotu to stihnem vždy.
  • Nemám žiadne vyrušenia. Nemusím nikde odbehovať. Keď mám flow, tak mám flow. Keď náhodou nemám flow (nestáva sa často), ľahnem na posteľ a čítam knižku bez akýchkoľvek výčitiek. 

Sobota dopoludnie pre mňa väčšinou znamená v priemere 3 odpracované hodiny. Niekedy sa to pretiahne aj do poobedia. Podľa možností. Niekedy by mi to prišlo málo. Teraz je to pre mňa veľa vzácneho času, ktorý viem produktívne využiť. 

Ale aj ten čas musím optimalizovať. Neberiem si preto projekty, ktoré majú veľmi prísne deadliny. Neberiem si projekty, kde musím komunikovať s klientom počas pracovného týždňa a kde odo mňa niekto počas bežnej pracovnej doby očakáva odpoveď. 

A vďaka tomu, že si to takto manažujem, mám priestor aj na svoj blog a na vzdelávanie. 

No a tento článok? Jedna sobota. 

Bude to tak fungovať stále?

Pravdepodobne nie. Teraz je Covid, aj tak nikam nechodíme. V lete však budem asi chcieť tráviť dni niekde vonku s chlapcami. Alebo sa zmení niečo iné. Ale teraz to zatiaľ už takmer tri mesiace funguje. Ja sa realizujem, udržiavam v psychickej kondícii, mám z toho radosť a na svoje soboty sa vždy teším. 

Vďaka tomu som schopná vziať aj nové projekty, ktoré môžu byť časom aj väčšie. S Janym sme dohodnutí, že takýto priestor na prácu si môžem vyhradiť napríklad aj počas pracovných dní, napríklad po jeho pracovnej dobe. Možnosti sú, ale stále to budeme posúvať len do takej miery, aby sme všetci traja boli v pohode. Už som si zakázala dostať sa do stresu a neužívať si rodinu. 


Iné články o práci počas materskej, ktoré odporúčam prečítať:

A vy to máte ako? Dajte vedieť do komentárov. Nielen pre mňa, ale aj pre ostatných.

4 replies on “Práca počas materskej a moja realita”

  1. Zuzka Musilová

    Gabko, pěkně jsi to vystihla 🙂 Jsem ráda, že sis to brzy vyhodnotila a dala tomu přirozenější průběh, ve kterém jsi byla spokojená.
    Já jsem dokázala pracovat něco přes rok a půl. Naštěstí jsem do toho vstupovala s tím, že když to nepůjde, nechám toho. Takže očekávání nízká. A měla jsem štěstí, že to šlo a šlo to velmi dobře (pravidelný a souvislý spánek miminka, později hlídání vždy na 1 odpoledne). A tak proč si rovnou nepořídit druhé, že? 😀
    Bylo mi jasné, že se dvěma tak malými dětmi to nepůjde, takže jsem včas naplánovala předání a našla za sebe s těžkým srdcem náhradu, protože svoji práci jsem měla fakt ráda. Užila jsem si chvíli klidu před porodem, a pak jsem se stala dvojnásobnou mámou na plný uvázek. I když bylo druhé miminko zlaté, jsem ráda, že jsem se nepletla a práci jsem dočasně vyškrtla, protože by to bylo na úkor všech.
    U mě ta krize a pocity selhání přicházejí teď, takže mi to, co píšeš, opravdu rezonuje. Hrozně jsem se těšila, že začnu něco dělat, až půjde starší do školky. Chtěla jsem jen trochu, pár hodin týdně. Jenže covid, školky zavřené, možnost hlídání žádná a Jonáš má práci, která nemá flexibilní rozvrh ani práci z domova. Takže se teď trochu těžko smiřuji s tím, že prostě tou mámou budu ještě o chvíli déle 🙂

    1. Gabka Author

      Ahoj Zuzi! Veľká vďaka za tvoj komentár a tvoj pohľad 🙂 Je skvelé, že si to zvládala aj počas spánku Jonáša. Ale dve deti sú pre mňa už iný level. To fakt netuším ako to bude, ak to raz bude. Takže klobúk dole! Sama som zvedavá, keď sa Covid „zlepší“ a aké to bude, keď dám napríklad Šima do škôlky (ak ho teda dám). Môžeme si dať potom update 🙂 Ďakujem ešte raz a pozdravujem celú rodinku!

  2. Ahoj Gabka, ak mozem votriem sa sem 🙂 tiez ma tato tema burcovala ked sa narodil maly. A tiez som nechapala ako to ine robia a v skratke som dosla k tomu, ze kazdy, kto naozaj nieco robi viac ako 2h denne, tak ma dieta v jasliach, chuvu, neskor skolka.

    Matka so 4 detmi ktora vybudovala nieco, to vybudovala len vdaka investorovi a niekomu inemu, ona ostane uz len „zakladatel“ a tvar znacky.

    Hlavne som sa naucila, nebrat matky doslovne, je to velmi nebezpecne. Ja skoncim v depke a matka si len nepamatala ako to bolo v reale, ale pripadalo jej to na dane pomery heroicky vykon, tak ho aj prezentovala, lebo si v tej chvili tak naozaj pripadala sama pred sebou 😆 co je v poriadku, ale neskusena druha strana z toho naozaj moze mat traumu.

    Inak svoj pohlad som zhrnula tu: https://froggywear.sk/post/podnikanie-na-materskej-sci-fi-alebo-realita/
    Nasa firma stale rastie, narodil sa aj druhy syn. Pracovat sa teraz nesnazim, platim uz len faktury, a muz sa potrebuje casto s niekym poradit, vybrainstormovat co dalej, to robime po veceroch.

    Moj prinos vo firme, vzhladom na jej rast, je tak maly a „zanedbatelny“ ze sa o pracu v zmysle jej vykonu ani nesnazim. S deckami (3,5r a 11m) som nonstop do vecera kazdy den, fyzicky nie som az tak unavena ako ked sa narodil prvy. Druhy nespava o moc lepsie, ale ja som sa uz naucila rychlo po prebudeni zaspavat 🙂

    Ale psychicky je to zahul, hlavne teraz korona, zima, ten stereotyp je na slucku, co si budeme 😉 takze uz cakame jar s otvorenym narucim.

    Drzim palce v tvojom dalsom pokracovani 😉

    1. Gabka Author

      Ahoj Jani,

      ďakujem moc za tvoj pohľad!

      Článok som zhĺtla a pri čítani som si uvedomila, koľko vecí som ja sama zabudla napísať 🙂 Ale tak myslím, že materstvo je taká veľká kapitola pre každú ženu, že každá by sme o tom vedeli rozprávať hodiny a hodiny. A tie, čo radi píšu (ako my dve), tak to by vyšlo aj na niekoľko kníh 😃 Mne sa najviac páčilo to tvoje zakončenie, že si nemala čas sa porovnávať s ostatnými mamami a riešiť všetky bábätkovské veci. To ticho závidim 😃 Mňa to neobišlo. Až teraz v čase korony, keď sa moc s inými deťmi nestretávame a keď som si konečne uvedomila, že Instagram nie je realita 😃

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *