Prečo som dala výpoveď a rozhodla sa stať freelancerkou

pixabay-office-625893_1280

Dať výpoveď v práci bez nejakej istejšej výhliadky do budúcna bolo jedno z mojích ťažších rozhodnutí v živote. Úprimne povedané natoľko ťažké, že som nad ním premýšľala takmer 4 mesiace. Ako sa však krátila moja skúšobna doba a približoval sa čas, kedy by som sa musela vo firme viac menej zaviazať, začala som sa čím ďalej tým viac dusiť a uvedomila som si, že nechcem strácať čas na mieste, kde nie som šťastná.

Prečo som teda dala výpoveď?

Musím povedať, že od kedy som prišla do Berlína a prekonala prvotný kultúrný šok, cítím sa šťastnejsie, spokojnejšie a uvoľnenejšie. Mám pocit, že sa mi otvorili nové možnosti a že sa zaujímám o oveľa viac vecí okolo seba.

Bohužiaľ práca mi toto všetko tak trocha kazila a hlavne ma riadne brzdila v akomkoľvek rozvoji.

Najprv som si hovorila, že to bude v pohode a že sa nemám kde ponáhľať. Práca bola relatívne fajn. Dobrý príjem, pravidelná 8 hodinová pracovná doba a žiadny stres mi na začiatku robili dobre.

Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že sa zo mňa stáva typický zamestnanec, ktorý vyhľadáva príležitosti aby mohol pracovať ešte menej a ktorý ráno mrmle, že musí ísť znova do tej hnusnej práce. Stala som sa zamestnancom, ktorého v práci okrem peňazí nič iné nemotivuje, ktorý k firme nemá žiaden vzťah a ktorý sa bežne presviedča tým, že prácu nemusí mať rád, pretože to je len práca.

Z toho šialenstva som sa musela rýchlo prebrať. Pretože ja taká fakt nie som! V práci trávím väčšinu svojho času a nechcem ráno vstávať znechutená, že tam zase musím ísť. Chcem sa tešiť. Chcem sa tešiť z výsledkov, z dobre odvedenej práce a z toho, že sa mám každý deň čo učiť a že sa mám od koho učiť. Chcem pracovať tam kde môžem realizovať vlastné nápady a učiť sa na vlastných chybách. Chcem mať vidinu nejakého rastu a rozvoja. A takisto chcem aby mi 8 hodín zbehlo rýchlo a aby som naopak mohla nadávať, že som nestihla všetko, čo som chcela. Lebo až potom budem mať pocit zadosťučinenia.

Takže chápete, prečo som odišla.

Áno, ale čo ďalej.

Ha. No to je otázka.. na ktorú už mám aj odpoveď. Budem konečne na voľnej nohe. Niečo, čo som si vždy chcela vyskúšať. Byť závislá sama na sebe a robiť to, čo ma baví.

Vtipné je, že ešte pred mesiacom som nevedela čo bude a myslela som si, že sa budem full time venovať nemčine, aby som si mohla nájsť novú prácu v Berlíne jednoduchšie. To už teraz nechcem. Nemyslím nemčinu, ale inú prácu.

Chcem to skúsiť z tej druhej strany. A aj keď nevylučujem možnosť, že o pol roka si poviem, že to nebolo to správné rozhodnutie, aspoň nebudem nikdy spätne ľutovať, že som to ani neskúsila.

Momentálne som v štádiu kedy pomáham na nejakých projektoch a kedy premýšľam aj nad niečím vlastným (stay tuned..). Mám toho v hlave strašne veľa, čo by som chcela za ten voľný čas postíhať a okrem toho by som sa chcela intenzívnejšie venovať nemčine. Miestami sa až obávám aby som toho nemala viac ako doteraz.

Každopádne už som si podala žiadosť na finančnom úrade a teraz ma už čakajú nemalé stresy s ďalším postupom, vystavovaním faktúr a radšej ani nemyslím na to, ako si budem po nemecky podávať budúcí rok daňové priznanie.

Okrem toho mám za sebou nejaké vybavovačky s poisťovňou, nakoľko poistenie si teraz musím platiť z vlastného vačku, čo nie je úplne lacné. Ďalej si idem zaplatiť nejaký coworking, aby som sa sama doma nezbláznila a nepísala tu o mesiac článok “Ako som sa zbláznila po mesiaci freelancingu”.

Momentálne sa teda nachádzam v situácii, kedy počítám s tým, že ešte potrvá kým budem fungovať zase normálne, kým sa naučím čo najviac vecí, aby som mohla odvádzať čo najkvalitnejšiu prácu a vybudovať si “klientelu” a meno. Na začiatku sa mi určite veľmi zníží príjem a budem chvíľu fungovať z úspor.

Viem, že sa budem trápiť s byrokratickými vecami, pretože už nie som zamestnanec a nikto to za mňa nebaví. Viem, že mi nikto nepreplatí dovolenku, chorobu alebo neefektivitu v práci. A takisto viem, že sa budem musieť znova vrhnúť medzi nových ľudí a začať viac coworkingovať.

Freelancing vôbec nie je ľahký a obnáša so sebou veľmi veľa nepríjemných záležitosti. Dosť sa toho bojím. Každopádne ten strach je taký príjemný, že sa vlastne viac teším ako bojím!

Momentálne sa cítím konečne dobre. Ako keby som si konečne našla takú tu rovnováhu, ktorú som potrebovala. Už dlho som totiž nezažila taký pocit radosti a voľnosti ako vo chvíli, keď som si povedala, že sa prestanem riadiť rozumom ale začnem si viac užívať život a robiť veci, ktoré robiť chcem.

Pocit, ktorý mám odkedy som dala výpoveď je fakt super a verím, že mi ešte veľmi dlho vydrží!

Držte palce! :-)

5 thoughts on “Prečo som dala výpoveď a rozhodla sa stať freelancerkou

    • g.krehelova@gmail.com says:

      Díky Eliško! Jsem ráda, že jsme na stejné vlně a jsme v tom tak trocha “společně” :-) Taky držím palce!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *