som-mama

Už tri mesiace som mama

Šimon mal včera 3 mesiace a ja idem urobiť husársky kúsok, ktorý naruší moju marketingovo – cestovateľskú blogovú rovnováhu. Píšem mamičkovský príspevok. Zatiaľ len jeden, nemám žiadnu ambíciu stať sa mamičkou blogerkou. Akurát teraz nemám mimo Šimona nové podnety o ktorých by som mohla písať a keďže som si mala chuť ublognúť, bude to na mamičkovskú nôtu.

Cieľom tohto článku je podeliť sa s vami o moje dojmy z materstva. Nechválim sa, nesťažujem, neporovnávam a neodcudzujem. Ak teda budete mať niekde v článku pocit, že niečo z toho robím, berte to s nadhľadom. V nasledujúcich vetách je zabalená určitá dávka irónie.

Byť mamou je prirodzené

Vždy som sa považovala za akúsi anti-mamu. Nikdy som o deťoch nesnívala, nikdy som si nepredstavovala, aké to s nimi bude a bábätko som nijak zvlášť neplánovala. Proste som bola stotožnená s tým, že raz detí prídu, lebo to je prirodzená súčasť života. Ešte týždeň pred pôrodom som pozerala do prázdnej postieľky a vôbec som si nedokázala predstaviť, že tam bude ležať nejaké bábätko.

Nikdy predtým som neprebaľovala, nikdy som ani také maličké bábo nedržala v ruke, nikdy som netlačila kočiar a netušila som, čo je reflux alebo koliky. Keď mi niekto dal do rúk hoci len väčšie dieťa, dosť často som bola v rozpakoch a nevedela som, čo mám robiť. Netušila som, ako sa s deťmi rozprávať. Keď sa kamošky rozprávali o pôrodoch, kojení a podobne, ani len náznakom som sa nedokázala zapojiť.

Trocha som sa bála, či to bez tejto vedomosti vôbec zvládnem. No potom som sa niekde dočítala, že bábätko nepotrebuje, aby mali rodičia tieto vedomosti. Potrebuje len rodičovskú lásku. To ma z časti tiež trocha vystrašilo, pretože som sa obávala možnosti, že po narodení bábätka nepríde žiadna emócia, keďže aj celé tehotenstvo som prežívala dosť neutrálne. Nijak zvlášť som sa netešila, nijak zvlášť som sa nebála.

Ale emócia prišla. A nie jedna. Rovno celý nával emócii. Veď ja som prvé tri dni pri každom pohľade na malého plakala od dojatia. Nemohla som uveriť, že to vyšlo zo mňa a je to moje.

Odkedy došla táto prvá emócia, už som vedela, že to bude v pohode. Už to bolo prirodzené, už to išlo samo. Hneď som vedela prebaľovať, držať na rukách a utíšiť. Jednoducho som vedela, čo mám robiť. Ale keď mi to niekto tvrdil pred narodením, že to tak bude, nemohla som tomu uveriť, až kým som si to na vlastnej koži nezažila.

Grcky ani hovienka mi nevadia

Keď som niekedy videla, ako bábätko ogrcalo alebo oslintalo rodiča, prišlo mi to celkom nechutné. Nedokázala som si predstaviť, že ma to čaká tiež. Ale u vlastného mi to nevadí. Grcky miestami nestíham utierať. Už som ich mala na tvári, rukách, nohách, medzi prsiami a na všetkých kusoch oblečenia. A aj Šimon ich už mal kade tade. Husté, riedke, hrudkovité. Zdvíha sa niekomu žalúdok? Mne už nie.

Čo sa týka toho, keď sa bábätko pokaká, tak úprimne vám poviem, že čím viac sa pokaká, tým je to väčšia sranda. Keď bol Šimon úplne bábätko a na prebaľovanie nijak nereagoval, bola to celkom nuda. Ale teraz, keď to už vníma, tak sa na tom aspoň spolu posmejeme. Ja sa smejem na tom, že také malé bábätko toho dokáže toľko vyprodukovať a Šimon sa smeje na mne, ako sa ja smejem. Proste sranda. Sranda sa stupňuje vo chvíli, keď Šimon strčí do hovienok nohu alebo keď sa náhodou pri prebaľovaní počúra alebo pogŕca a ja to mám všade. Akože takým malým deťom vôbec netreba hračky. Stačí, že sa pokakajú a majú sa na čom baviť.

Som totálna trapka

Ak by ma niekto doma nahrával, ako pred malým tancujem, spievam, rozprávam, básničkujem a ako sa pri tom strašne premazujem, asi by som sa prepadla pod zem. Ale ono sa tomu proste nedá vyhnúť. Lebo keď sa to malé bábo rozosmeje, tak mi je úplne jedno, že trapoším. Hlavne, že sme obaja spokojní.

Takisto robím a hovorím všetko to, čo som hovorila, že ja robiť a hovoriť nebudem. Volám samu seba mamka a oslovujem sa v tretej osobe: “Poď zlatko, mamka ťa prebalí.” Alebo ešte horšie, používam nešťastné množné číslo: “Poď zlatko, oblečieme sa.” Na Šimona tiež niekedy rozprávam, ako keby som hovorila o niekom inom: “Šimon sa tak pekne smeje?”

Jedinú zdrobneninku, ktorú mám problém vystáť je oslovenie Šimonko. Volám ho síce Šimi, Šimo, Šimono, ale Šimonko mi fakt trhá uši. Ale volá ho tak každý okolo, takže nič s tým nenarobím. Okrem tejto jednej zdrobneniny však zdrobňujem všetko ostatné. Lebo to znie tak viac ňuňuňu. Nemôžem predsa svojmu bábätku povedať, že mu zjem jeho smradľavé nohy. Radšej poviem, že mu spapám tie jeho maličké krásnučké smradľavučké nožičky.

Akože fakt som si niekedy myslela, že budem troška inteligentnejšia mama. Ale nič. Nedá sa to. Priznávam to. Proste s malým bábätkom je to samé “ňuňuňu”, “chichichi”, “abububu”. Omg!

Fičím na Instagrame

Okej, konečne začínam chápať silu Instagramu. Akože pred tým, ako sa Šimon narodil som tam sledovala pár kamošov a občas nejakých cestovateľov. Vôbec som ho nepoužívala na nejakú inšpiráciu alebo tak. Ani influencerov som žiadnych nesledovala. No od kedy mám bábätko sa toto mení. Ja totiž potrebujem sledovať influencerky mamičky, lebo inak by som ani len netušila, kde mám pre bábätko nakupovať a čo všetko mu môžem vôbec kúpiť. Dopadlo by to tak, že by som mala všetko z Tesca alebo DMka, pretože v Prešove zase toľko tých cool obchodov pre deti nie je.

Takže som začala sledovať pár influenceriek a pár detských obchodíkov. A konečne vidím Paretovo pravidlo v praxi. Lebo týchto pár mamičkovských / influencerských účtov tvorí síce nejakých 10 – 20 % zo všetkých účtov, čo sledujem, ale z príspevkov, čo vidím, je to tak 80 – 90 %. A v tomto prípade mi vôbec nevadí, že tie blogerky dostávajú platené produkty, lebo som normálne dychtivá za tým, kedy mi ukážu nejakú ďalšiu cool značku alebo vychytávku.

Proste fičím si na Instagrame a prosím si od ďalších mamičiek tipy na blogerky a youtuberky (nech mám na čo pozerať pri kojení). Ďakujem!

Stále niečo objednávam

Z toho, že fičím na Instagrame vyplýva aj to, že stále niečo objednávam. Akože asi to vyzerá tak, že to s nákupmi preháňam, ale ja objednávam fakt minimalisticky a len potrebné veci. Aj keď niekedy mám pocit, že keď Šimon spí, nerobím nič ako to, že niečo vyklikávam na eshopoch.

Ale jemu stále niečo treba. Napríklad len minulý týždeň som si v Zásielkovni vyzdvihla tri balíky. Všetko pre Šima. Najprv čierno-biele leporelo, potom hračku na kočiar a nakoniec punčochy. Ale to sú všetko potrebné veci. Fakt.

Aj oblečenie mu stále treba nejaké nové. Lebo niekedy ho musím prezliecť aj trikrát za deň, keď si to ogrcá alebo okaká. Zároveň rastie mega rýchlo. Ale už sa to pomaly zastavuje. Chvalabohu. Lebo za iných okolností by ma za chvíľu prerástol. Takže aj keď som sa zo začiatku snažila mať všetko nakúpené “od ruky”, teraz mi je oveľa jednoduchšie objednať mu niečo nové. Lebo aspoň približne viem, ako dlho mu to vydrží. A ten výber je aj oveľa lepší ako výber z druhej ruky.

K tomu chcem dodať ešte to, že ak by som sa rozhodla ísť zajtra podnikať, určite idem podnikať s nejakým detským tovarom. Podľa mňa nemôže existovať lepší biznis ako toto. Lebo deckám stále niečo treba. Už to chápem. A aj keď je niekto najväčší minimalista ako ja, tak o to lepšie, lebo to potom kupuje po jednej veci, ale už do nej poriadne investuje. Ani sa nečudujem, že toľko mamičiek začalo svoj biznis práve na materskej. Oni to totiž vedia najlepšie a v mamičkovskom svete si stále nájdu nejakú dieru na trhu.

Moje ekologické ja trpí

S objednávaním, bohužiaľ, súvisi aj to, že vytváram strašne veľa odpadu. Minule som napríklad nešla kúpiť plienky do Tesca, ale objednala som ich z Alzy, aby som ušetrila 15 € na trojbalení. No vytvorila som o krabicu a veľký plastový obal naviac.

Ďalšia vec. Plienky. Keď sa Šimon narodil bolo to asi takto: 1 deň = 1 plný kôš plienok. Teraz už to je lepšie. Niekedy to je jeden plný kôš plienok až po dvoch alebo troch dňoch. Ale aj tak je to otras, koľko to je odpadu.

Mám už doma aj základnú výbavu na látkové plienky, na ktoré som fakt chcela prejsť. Ale môj najväčší problém je ten, že tie látkové plienky sa dávajú pod látkové nohavičky a mne sa to nezmestí pod Šimove oblečenie. Ak sa to zmestí, tak je riadne otlačený. Zároveň to pretečie rýchlejšie než jednorázová plienka a nie je to praktické, keď niekam ideme. Takže s tým tak nejak zatiaľ bojujem a stále používam tie jednorázové.

No a potom tu sú vlhčené obrúsky, ktoré sú strašne easy na používanie. Nedokážem si predstaviť, že by som mala pri každom prebaľovaní umývať Šima pod vodou. Ale občas by som mohla, aby som nejaký ten vlhčený obrúsok ušetrila.

Takže tak. Mať dieťa je ekologická katastrofa.

Moje dieťa je najkrajšie na svete

Ja si to fakt myslím, ale samozrejme o tom na verejnosti nerozprávam. Až teraz. Ale keď on je taký zlatý a taký pekný. Vôbec nechápem, ako môžeme mať my s Janym takého pekného syna. V každom prípade je pre nás najkrajší na svete a nevieme sa naňho vynadívať. Ja vkuse chodím so Šimonom za Janym a hovorím: “Aha, pozri. Pozri, aký je krásny.” A akože je to podľa mňa dosť trápne, že to takto priznávam na verejnosti. Len vám chcem demonštrovať, ako fungujú oči rodiča. Proste takto. Ale to sa tiež nedá pochopiť, kým človek nemá vlastné bábo. Som zvedavá, či sa mi bude takto stále páčiť aj o pár rokov. Ak mi niekto povie, že určite, tak aj tak neuverím, pokiaľ si to nezažijem.

Inak možno to nie sú len naše oči, lebo aj ostatní nám Šimona celkom pochvaľujú, aký je pekný. Ale to hlavne kvôli tomu, že sa narodil mega vlasatý a vlasy mu zatiaľ nevypadali (ako každý predpokladal). Takže to väčšinou vyzerá tak, že 9 z 10 komentárov na Šimonovu osobu sa týka jeho vlasov, ktoré každého fascinujú. Mňa nefascinujú, lebo ja som počítala s tým, že ich bude mať. Proste som si to vyprosíkala. Normálne som počas tehotenstva hovorila Janymu, že si strašne želám, aby sa narodil vlasatý. Akože jasné, že som chcela, aby bol zdravý, nie je o čom. Ale občas som si hovorila, že túžim potom, aby bol vlasatý. Podvedomo som sa totiž bála, že sa nám narodí škaredé bábo, tak som si hovorila, že to zachránia aspoň tie vlasy. No a nám sa nakoniec narodil taký krásavec s vlasmi. Takže, keď sa ma niekto spýta, ako je možné, že je taký vlasatý, tak odpovedám, že preto, lebo som chcela, aby taký bol. No a samozrejme takáto odpoveď nikoho neuspokojí a nikto tomu neverí. No ale tak na jednej strane to je proste blbá odpoveď na blbú otázku.

Neustále cvakám fotky

Môj fotoalbum v telefóne sa s narodením Šimona výrazne zmenil. Nájdete tam len samé babätkovské fotky. Ale to je asi logické, neviem, prečo sa nad tým vlastne sama čudujem. V telefóne mi teda pribudne každý deň minimálne desať fotiek, niekedy aj 30 – 40. V jednej polohe ho musím totiž sfotiť aspoň päťkrát, aby vyšla aspoň jedna fotka. On je síce na jednej strane dosť fotogenický (lebo je taký pekný a vlasatý), ale nie vždy sa trafím, takže musím cvakať a cvakať.

Ale tie fotky, čo mi nevyjdú a že ich je viac než dosť, sú aj tak najlepšie. Hlavne všetky tie dvojité a trojité brady, ogrcaná tvár alebo mierne podnapitý pohľad. Ja si fakt na tieto nepodarky vytvorím špeciálny fotoalbum, lebo tieto fotky nás vždy najviac pobavia. Váľame sa od smiechu po zemi, keď si ich prezeráme. Ale vám ich ukazovať nebudem. Vlastne sa snažím dávať na verejnosť, čo najmenej fotiek. Asi z viacerých dôvodov, ale hlavne preto, že ak raz bude Šimon prezident, aby nás nehejtil, že sa dajú na internete dohľadať jeho bábätkovské fotky. Takže s mierou.

Inak ešte som chcela čosi napísať k tomu, že je fotogenický. Lebo on čím je starší, tak tým viac chápe, že sa fotí. Až ma to straší. Takže by som ho najradšej fotila, čo najmenej, aby nemal pred očami stále displej. Ale mali ste ho vidieť, keď sme sa išli fotiť na pas. Ja som sa skoro popukala od smiechu. On normálne robil presne to, čo mal. Ruky pri tele, vyrovnaná póza, hlava upriamená na tetu, ktorá fotila a mierny úsmev. Najväčši model. Už v troch mesiacoch bude mať reprezentatívnu fotku na pase a omnoho lepšiu fotku než jeho rodičia.

Proste som mama

Ospravedlňujem sa Kristíne Tormovej, že som si prevzala názov jej knihy, trička a neviem čoho a použila to do článku. Ale keď ona to vystihla perfektne a inak sa to vystihnúť ani nedá. Proste som mama. A som mama už tri mesiace.

Na tomto mieste sa pýta nejaký záver. Mala som tu rozpísanú ešte asi jednu stranu textu, kde som sa na jednej strane mala potrebu posťažovať a na druhej strane som sa ešte chcela sentimentálne rozplývať nad tým, aké je to úžasné mať malé bábätko. Ale hovorím si, že to už buď viete alebo ste to už minimálne tisíckrát počuli. Takže to skrátim.

Byť mamou je úžasné.

Hlavne, keď sa na svoje bábätko môžem 24 hodín denne pozerať, túliť si ho a neustále ho bozkávať. Je úžasné, keď na mne zaspí, keď sa na mňa usmeje a zakaždým, keď spraví niečo nové, čo deň predtým ešte nevedel. Je úžasné, že sa môžem tešiť na to, ako spolu budeme cestovať alebo na to, ako si budeme čítať knižky. Je úžasné, že sme rodina a že všetky aktivity a činnosti, ktoré robíme spoločne, zrazu naberajú úplne iné rozmery.

Byť mamou je náročné.

24 hodín denne som zodpovedná za to maličké stvorenie. Musím k nemu vstávať, musím ho kŕmiť, musím sa mu venovať. Bez ohľadu na to, či som zdravá alebo chorá, či som šťastná alebo nešťastná, či chcem alebo nechcem. Neviem si od neho vziať dovolenku a jednoducho mu poslať email v neprítomnosti.

Byť mamou je lepšie než som čakala.

Ja som si totiž myslela, že to bude oveľa horšie. Aj keď občas na mňa prídu záchvaty hnevu, že to nie je fér, že práve ja som tá, ktorá je zaňho zodpovedná 24 hodín a ktorá s ním sedí doma a stará sa o domácnosť. Že ja som tá, ktorá nemôže pracovať a že si nemôžem ísť len tak kdekoľvek a kedykoľvek sa mi zachce. Občas ma to fakt dokáže naštvať.

Ale potom si hneď uvedomím, že to je vlastne normálne, že sa občas naštvem. No aj tak si neviem predstaviť, že by som bola ja tá, ktorá chodí do práce a nie je s malým doma. Veď by mi puklo srdce, ako by mi chýbal. Takisto si uvedomujem to, že som strašne rada, že mám také úžasné a bezproblémové dieťa pre ktoré môžem obetovať všetko od práce až po voľnočasové aktivity. A čím ďalej tým viac si uvedomujem, že mám úžasného manžela a úžasnú rodinu, ktorá mi pomáha. Len vďaka ním si viem zájsť aj na jógu, aj ku kaderníčke, aj si prečítať knihu, aj si popracovať a dokonca napísať tento blog.

Takže tak. Proste som mama. A som šťastná mama.

One thought on “Už tri mesiace som mama

  1. Henrietta Vojkovská says:

    Krásny článok Gabka :) A úplne chápem ako si sa cítila. My sa tiež teraz pripravujeme na bábo ale tiež si to absolútne nedokážem predstaviť. Aké to asi bude… Mám kopec strachov, či budem dobrá mama, či to budem zvládať, čo s ňou/ním budem asi tak robiť… 😀 Tiež som nikdy malé bábätko nedržala… Možno tak ročné na 20 min kým jej mama skočila do obchodu a to tak katastrofálne plakala celý čas, že sa fakt detí bojím 😀 Ale tiež si neustále vravím, že to bude okej, veď ľudia proste deti majú. A potom mám kopec ďalších strachov ako že bude choré a môj život skončil atď… Proste šalenota 😀 Ale tvoj článok ma aspoň z časti upokojil. Kiež by bolo viac takých článkov o tom, aké to celé je…. Od pred-tehotenských strachov až po konečnú starostlivosť… Tie by som teraz s radosťou hltala :) Možno by si predsa mohla písať tie mamičkovské blogy 😀 hahah.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *