Vymazala som viac než 150 kontaktov z Facebooku

Ležím v posteli, v Airbnb byte na 21. poschodí, v Penangu v Malajzii. Nepozerám do steny, ale cez veľké presklené okno na osvetlené budovy a mrakodrapy v okolí. Je pol druhej ráno a normálne už o takom čase spím, ale dnes sa mi zaspať nedarí.

Premýšľam teda nad knihou, ktorú som si ráno kúpila spolu s magnetkou pre mamku u Malajzijčana s indickým pôvodom v antikvariáte. Knihu som začala čítať už v kaviarni, keď sme sa s Janym skrývali pred slnkom a okamžite som sa do nej zamilovala. Je to moja prvá kniha od Murakamiho. Volá sa O čom hovorím, keď hovorím o behaní. Je to taká esej, nielen o autorovom prístupe k behaniu, ale aj k písaniu a takisto o vytrvalosti, rutine a o prioritách v živote. S čítaním knihy pokračujem aj pred spaním.

Nemôžem síce zaspať, ale aspoň premýšľam o nejakých zmysluplných veciach. A zrazu sa mi v hlave objaví fotka bývalej spolužiačky z Prešova, ktorú som 10 rokov nevidela. Je v Prahe. Hmm, prečo nad tým rozmýšľam? Veď ma to vôbec nezaujíma. Bohužiaľ som si pred spaním pozrela na 3 minúty Facebook a prescrollovala som sa asi desiatkami fotiek ľudí, s ktorými som sa už roky nevidela a na Facebooku mi visia len zo zotrvačnosti.

Stačilo. Dvíham telefón a moju FB kamošku vymazávam. Pozerám však, že tu je viac takých ľudí, ktorých meno mi už ani poriadne nič nehovorí. Vymazať. Vymazať. Vymazať. Je to celkom dobrý pocit a uvažujem, či s tým mám vôbec končiť. Cítim sa tak trochu, ako keď predo mňa niekto (ja) položí čokoládu a poviem si, že si dám len kúsok. Alebo len dva kúsky. Ok. Tak tri. A nakoniec neviem odtrhnúť ruky od toho sladkého pokušenia, až kým nie je celé fuč. Takto teraz postupujem aj s kontaktmi na Facebooku. Ale idem na to viac opatrne.

Podvedome viem, že polovica z týchto ľudí do môjho života nepatrí. Ale je mi ľúto zbavovať sa takého pekného čísla. Mám cez 350 kamošov. Koľko máte vy? Väčšina z vás možno aj cez 1000. Ale viete o tom, že maximálny okruh ľudí, s ktorými je človek schopný udržiavať zmysluplné vzťahy, je niekde okolo čísla 150? Najradšej by som sa aj na Facebooku dostala na toto číslo. Ale je to ťažké. Ako si určiť kritériá, koho si “nechať” a koho “vyhodiť”? Skúšam to, ale neviem sa rozhodnúť. U väčšiny ľudí som na vážkach.

Začnem tým, že si vymažem ľudí, u ktorých viem, že by som sa s nimi už na ulici nepozdravila, ak by sme na seba náhodou narazili. A ak sa náhodou pozdravíme, tak pravdepodobne len letmo. Opatrne teda vymazávam prvých kamarátov. Toto zatiaľ nie je až také ťažké. Ale ako ďalej?

Prechádzam kontakty a v hlave sa mi objavujú tieto argumenty, prečo si daného človeka na Facebooku v okruhu kamarátov ponechať.

“On sa mi môže niekedy v budúcnosti hodiť.”

“Nevidela som ju 10 rokov, ale bez Facebooku by som nevedela, či už porodila.”

“Zoznámila som sa s ním pred mesiacom na jednej párty, ale už spolu pravdepodobne neprehovoríme. Hmm, ale čo keď áno?”

“S ňou si nemám absolútne čo povedať, ale čo keď ju niekde stretnem? Nebude to trápne, keď si uvedomí, že už sa na FB nekamošíme?”

“Tento človek si ma už určite nepamätá. Ale má dobré príspevky. Sakra, čo teraz?”

Už som z toho teda menej nadšená než na začiatku a premýšľam, či to nebolo blbé rozhodnutie s čistením kamarátov vôbec začínať. Ale už som s tým začala a mám pocit, že sa teraz nemôžem vzdať.

Ak sa chcem dostať na číslo 150, musím na to ísť viac systematicky. Facebook sa pre mňa nesmie stať bulvárnym plátkom, kde chodím sledovať novinky zo života ľudí, ktorí sú mi na kilometre vzdialení. Chcem tam mať tých, s ktorými mám niečo spoločné, ktorých život ma zaujíma a s ktorými sa chcem ja podeliť o svoje zážitky a myšlienky.

Takisto sa trocha bojím, aby mi na tom Facebooku zrazu nebolo smutno. Keď som si ho v roku 2007 zakladala, bola som medzi prvými. Pamätám si to. Štvrtý ročník na strednej, s Janym ideme prvýkrát cestovať za jeho sestrou Andreou do Paríža. Nás prvý výlet, prvé dobrodružstvo. A Andrea sa nás pýta: ”Vy už máte Facebook?” Nemáme, do Prešova ešte nedošiel. To je akýsi výmysel tu z Francúzska? Ale tak si založíme, veď čo? Vtedy boli moji jediní kamoši Jany a Andrea. Nechápala som teda, čo mám na tom Facebooku akože robiť. Tak som si písala statusy a používala aplikáciu, kde som hodnotila fotky ľudí a prokrastinovala medzi tlačítkami “like” a “dislike”.

statusy-facebook

Príspevky z roku 2008, pár mesiacov po tom, čo som si Facebook založila. Po anglicky a s gramatickými chybami 🙂

A potom si ma zrazu niekto pridal. Bola som celá bez seba, keď sa na obrazovke objavila tá čarovná červená notifikácia. Bol to nejaký James Krehely. Pre tých, čo ma nepoznali za slobodna, ešte pred rokom a pol som sa volala Kreheľová. A tento James mal prastarých rodičov v Kvačanoch, teda v dedine, kde sa narodila moja babka. Sranda. Vymenili sme si pár správ a ja som tak mala 4. kamoša a závidela som mu, že on ich má viac ako 500. Ale veď Amerika. A teraz, keď som sa konečne dostala k tomu priemernému číslu priateľov, budem znova podpriemerná?

Radšej to teraz nechávam tak. Veď viete, ráno je múdrejšie večera a aj keď sú už skoro 2 hodiny, ja som ešte nestihla ísť spať.

Ráno hovorím Janymu o mojom nočnom dobrodružstve v prečisťovaní facebookových kontaktov. “No neviem zlatko, príde mi to trocha arogantné a nikdy nevieš, či sa ti niektorí z tých ľudí nebudú chcieť ozvať kvôli práci alebo tak,” odpovedá. Má dobré argumenty, sama s nimi bojujem.

Ale rozhodla som sa, že si z Facebooku nebudem robiť pracovnú sieť. Na to mám LinkedIn a desiatky pracovných emailov. Facebook chcem nechať komornejší. Aj keď je pravda, že mám stále mnohých ľudí na Facebooku, ktorých som stretla práve vďaka nejakému projektu alebo práci. A mám tam dokonca takých, ktorých som ešte ani nevidela naživo. Ale ja jednoducho viem, že ak sa s týmito ľuďmi raz naživo uvidím, budeme si mať čo povedať. Pretože práve títo ľudia sú tí, s ktorými mám veľa spoločných záujmov a aj keď sa osobne vidíme málokedy, o to hodnotnejšie sú príležitostné správy a vecné komentáre na Facebooku.

A že to je arogantné a necitlivé? Možno trošku. Ale snažím sa k ľuďom správať tak, ako chcem, aby sa správali oni ku mne. A ja by som sa určite neurazila, ak by ma niekto vymazal zo svojho Facebooku. Je to jeho rozhodnutie a ja ho rešpektujem. Určite by ma mrzelo, ak by to bol niekto, koho považujem za kamaráta, ale logicky to vždy nemôže byť obojstranné. A je lepšie si to vyjasniť, lebo náš čas je obmedzený a mali by sme ho tráviť s ľuďmi, s ktorými chceme. Aj na Facebooku.

Mnohé moje nápady často zvrhnem zo stola, lebo sú často príliš impulzívne a po čase mi prídu aj zbytočné, aby som nad nimi trávila čas. Ale toto je niečo, čo chcem urobiť. Takže pokračujem. Určujem si kritériá, ktorých ľudí vymažem. Bez milosti.

  • Na ulici sa nepozdravíme.
  • Nevideli sme sa viac než 5 rokov.
  • Nemám tomu človeku chuť napísať k narodeninám.
  • Nebudem si s ním / s ňou mať čo povedať, keď sa stretneme.
  • Mám ho / ju na Facebooku len kvôli dobrým zdrojom a zaujímavým príspevkom. (Priateľstvo môžem ľahko zmeniť na follow.)

S týmito kritériami som sa bola schopná dostať na číslo 216. Neviem, či v tejto chvíli viem ísť ešte nižšie. Už aj tak mi je smutno, pretože som sa s mnohými profilmi ťažko lúčila. Už im viac nebudem vidieť do ich života a ani oni mne. Ale predsa to je len profil na Facebooku a takto to je asi správne.

Po týchto zmenách však musím svoj Facebook udržiavať naďalej čistý. Raz za štvrť roka bude treba prečistiť kontakty znova. A hlavne musím byť viac prísna v tom, koho na Facebooku potvrdím. Pamätám si, ako som si raz pridala na Facebooku jedného chalana, ktorý so mnou externe pracoval na nejakých menších projektoch a zhodou okolností sa poznal aj s Janym. Zdalo sa mi, že má zaujímavú prácu a prišlo mi vhod si ho pridať a sledovať na Facebooku. Vtedy mi napísal, že ho to veľmi mrzí, ale že si nepridáva len tak kohokoľvek na Facebook, tak nech si to neberiem osobne. Ale pridal si ma na LinkedIne. Dosť som ho za toto rozhodnutie vtedy obdivovala, o to viac, že si dal námahu mi napísať. Teraz sa vyberám v jeho stopách.

Ak som niekoho vymazala neoprávnene, je mi to strašne ľúto. Ale prišlo mi to tak správne. Možno sa nám však cesty ešte niekedy skrížia a ja budem tá, ktorá vás bude pre zmenu o priateľstvo na Facebooku prosíkať.

Ale život nám uteká pred očami a náš čas je obmedzený. Ja ho chcem naplno venovať ľuďom, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží.

Po škandále s Cambridge Analytica si ľudia začali mazať Facebook profily úplne. Mnohí si Facebook ani nezaložili a bojkotujú ho od začiatku. Ďalší mi môžu argumentovať, že si mám tých ľudí jednoducho skryť z newsfeedu. Ostatní môžu prekrúcať očami, že to je moja chyba, že pred spaním zapínam Facebook. Argumentov a protinázorov nájdem určite veľa aj v mojom okolí. Ale dúfam, že každý pochopí, že tento článok je môj vlastný názor a moje rozhodnutie, na ktoré mám právo. Robme si to všetci tak, ako chceme. Podľa seba.

Možno ste sa nad týmto doteraz ani nikdy nezamýšľali a teraz začnete. Ktovie. Ja by som bola len rada, ak by som vás k tomu premýšľaniu troška vyburcovala. Nechcem, aby ste si začali vymazávať kamarátov na Facebooku, ale ak ma nabudúce stretnete, môžeme sa o tejto téme napríklad spoločne porozprávať.

Len premýšľam, koľkí z vás si tento článok vôbec prečítajú? Idem ho postnúť len na Facebook. Momentálne mám 216 kamarátov. Príspevok sa zobrazí tak 30%, čo je 65 ľudí. Dajme tomu, že pri optimistickom scenári 50% z vás na článok aj klikne. To je približne 32 návštev. Len štvrtinu to bude baviť a dočíta to do konca. Podľa mojich odhadov by to mali byť tak 8 kamaráti z Facebooku. Mami, si medzi nimi? 🙂

Dajte mi, prosím, vedieť do komentára, či ste to dočítali. Nech viem, že som urobila dobre tým, že som vás nevymazala 🙂 Nie, nie, to len srandujem, ale budem rada, ak napíšete.

8 thoughts on “Vymazala som viac než 150 kontaktov z Facebooku

  1. Ivana says:

    Videla som príspevok aj na fejsbuku, ale okomentujem ti to tu. Aby som podporila tvoje písanie na blogu, kde sa oplatí venovať viac energie. A Murakami je king.

  2. Emília says:

    Gabka ja Tvoje články čítam stále a veľmi Ťa obdivujem 🙂 Stále som pri Vás v myšlienkach a v tichosti Vás s Janym obdivujem ( Vaše cestovanie) Úprimne Vám to prajem. Spoznávajte krajiny a užívajte si slobodu cestovania. Hlavne Vám prajem, aby ste sa z každej cesty šťastne vrátili k ľuďom, ktorí Vás čakajú na Slovensku – Prešove, v Čechách – Prahe ale aj iných mestách Európy

  3. Vojtech says:

    Dočítal až do konce. 🙂

    Já jsem si dlouho udržoval Facebook hodně osobní, měl tam lidi, co jsem znal a tak. A pak jednou, kvůli jedné hře, jsem si tam naklikal spoustu dalších lidí, jenom abych dostával od nich odměny a tak. Následující týden jsem to skoro oplakal, přišel jsem o onu čistotu Facebooku. A pak jsem se rozhodl to všechno promazat a hotovo.

    Dneska sem tam dle nálady provedu čistku. Možná ne tak radikální, ale prostě občas je to potřeba. Lidé se mění, vztahy se mění, z některých lidí se stanou spíše toxičtí známí a tak. Prostě není od věci si sem tam promazat “přátele”. V reálném životě se to děje samo, na Facebooku to musí člověk udělat sám.

    A snad na závěr pro zajímavost, znám jednoho člověka, který si už několik let udržuje na FB pouze svých 6 nejlepších přátel, které důvěrně zná a nikoho dalšího si tam nepustí. I takto to jde. 🙂

    • Gabka says:

      Ahoj Vojto,

      díky za komentár! 🙂

      Mne len vrtá hlavou, ako si sa k tomu článku dostal, keď som ho nikde nešírila. Dáš mi vedieť? Len pre zaujímavosť 🙂

      Ale som rada, že viac ľudí to má podobne a ten tvoj známy je mega. 6 priateľov na FB? Wow!

      Gabka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *